Na slovenskú hrudu cez Arménsko 2

V piatok ráno som sa zobudila skoro, po tom, čo som zistila, že potrebujem dokončiť projekt do školy, som sa s chuťou pustila do práce. Práca mi šla od ruky a tak som čoskoro mala voľno pre ďalší program. Vybrala som sa k svätyni v meste Garni.

Keďže mi autobus k maršrutkám ušiel pred nosom, vzala som si taxík, ktorého vodič bol veľmi milý a zhovorčivý. Keď sme prechádzali okolo panelákov, zaujímalo ma či všetci, ktorí v nich bývajú, majú doma teplo (to sa po prvej noci v Arménsku stalo mojou prioritou číslo jeden). Na svoju otázku som dostala odpoveď, že kto si teplo zaplatí, ten ho má, kto nie, bohužiaľ… Nezabudol spomenúť zlatú sovietsku éru, keď mal teplo každý. A tiež povedal, že nerozumie, prečo sa Arménsko odtrhlo od Sovietskeho zväzu. Vysadil ma na stanici, vypýtal si 1000 dramov (necelé 2 eurá) a šla som hľadať maršrutku. Stanica maršrutiek bola na opačnom, ťažko dostupnom konci, ale vďaka mojej zhovorčivosti a pomoci miestnych som ju našla bez problémov.

Maršrutkou som cestovala asi hodinu doslova cestou-necestou. Takmer všade ležal sneh, miestami ľad. Arménsko je hornatá krajina, v ktorej neviete, čo vás čaká za ďalšou zákrutou. Ale do Garni sme našťastie došli v poriadku.

Po neúspešnom pokuse najesť sa v miestnom hoteli (pán hlavný zjavne nepochopil, že som skutočne hladná a nemal sa k tomu, aby mi priniesol jedálny lístok), som sa trochu potúlala a objavila rodinný hotel. Hneď, ako ma domáca uvidela, mi otvárala dvere a vítala ma. Povedala som jej, že som zmrznutá a hladná a ona ma okamžite usadila do miestnosti s teplým ohrievačom a opýtala sa, čo budem jesť. Mala som veľkú chuť na mäso a tiež som si chcela dať niečo miestne. Zhodli sme sa na šašlíku z jahňaciny (doma by som nikdy mladé barančeky nejedla, ale bola som fakt hladná a na tanieri to nebečalo). Kvôli môjmu výberu jedla zapálil kuchár oheň v krbe vonku a začal pripravovať šašlík. Pani vedúca mi k šašlíku spravila čaj z typických arménskych bylín, ktorý spolu s arménskym chlebom chutil skvelo. Po milom rozhovore a zaplatení jedla som sa vybrala konečne si pozrieť svätyňu zblízka.

Neľutovala som. Bolo to skutočne magické miesto. Jej posvätnosť vo vás umocňuje aj to, že je postavená na skale, pod ktorou sa rozpína hlboké údolie.

Keď som sa okolo piatej unavená a zamrznutá vrátila do hotela v Jerevane, zistila som, že mám spolubývajúcu – asi 60-ročnú pani Američanku, ktorá pracuje v jednej z arménskych dedín ako dobrovoľníčka. Učí tam angličtinu a prezradila mi, že si tým plní svoj sen. Celý život pracovala na univerzite a učila komunikáciu a teraz si chcela vyskúšať niečo iné, ukázať svojim trom dospelým deťom, ako sa skutočne dá robiť kadečo, keď sa chce.

Mali sme skvelý večer, ona štrikovala vo svojej posteli, ja som háčkovala vo svojej a popritom sme sa rozprávali. Pýtala som sa, ako ju osobne zmenil život „v krajine tretieho sveta“. Na to mi odvetila, že jej priniesol vnútorný pokoj. Nie je taká uponáhľaná ako v USA a berie veci s nadhľadom. Zvykla si na meškania ľudí, na to, že sa stretnutie z pôvodnej hodiny predlží na dve. Páči sa jej, že ľudia tu žijú „pomalšie“.

V sobotu som hneď ráno šla do spoločenskej miestnosti, pretože som nechcela rušiť moju spiacu spolubývajúcu. Mala som dohodnuté stretnutie s Ashotom (couchsurferom), ktorý pre mňa prišiel do hostela a spolu sme šli na prechádzku. Zamierili sme na „Vernisáž“ – miestny trh, kde sa dá kúpiť mnoho vecí, zväčša ručne vyrobených a tradičných arménskych.

Cestou sme sa rozprávali. Ashot je milý človek, pracujúci pre Arménsku národnú banku ako štatistik. Veľa cestuje po svete pracovne aj súkromne. Spoločnú tému sme našli vo výhodách cestovania single (sám). Keď je človek na cestách sám, má dosť času na premýšľanie a nie je vonkajškom vytrhávaný. Ľahšie sa zžije s okolím, pretože sa musí prispôsobiť. Cestovanie single je úplné iné, ako cestovanie v tíme, nebodaj s cestovkou. Cestovka je o videní historických miest a pamätihodností. S Ashotom sme sa však zhodli, že dôvod, prečo cestujeme my, je spoznávanie kultúry a mentality ľudí. Na cestách hľadáme odpoveď na otázku : „Ako žijú ľudia v tejto časti sveta?“. Po prechádzke sme sa šli posilniť do kaviarne – reštaurácie.

Večer som bola dohodnutá na couch s rodinou amerických učiteľov žijúcich v Arménsku. Angela, ma priateľsky privítala, navarila čaj, čo som priniesla a ponúkli ma koláčikom. Jered zatiaľ varil večeru. Pri večeri sme sa rozprávali o tom, prečo odišli z USA. Hlavným dôvodom bolo to, že sa im nepáčila spoločnosť v USA. Ľudia sú konzumní a veľmi podliehajú médiám. Takýto životný štýl sa mojim hostiteľom vôbec nepáčil a nechceli v ňom vychovávať syna Nathana. Navyše, životný štandard, ktorý si môžu dovoliť ako učitelia v medzinárodnej súkromnej škole, je dosť vysoký.

Ráno som sa rozhodla, že idem do Tbilisi a teda započnem spoznávanie Gruzínska. Spolu sme sa naraňajkovali a vôbec prvýkrát som jedla americký tekvicový koláč. Bol vynikajúci. Angela mi kúsok zabalila aj na cestu. Rozlúčili sme sa a šla som loviť taxík, čo by ma zaviezol na stanicu.

Taxikár bol milý človek. Pracoval 8 rokov v Rakúsku, teda poznal aj nejaké mestá na Slovensku. Vravel, že keď sa domov vrátil po tých 8 rokoch, veľa sa zmenilo. Ľuďom záleží na peniazoch viac, ako keď odchádzal. Keď mi nakladal kufor do autobusu, šoférovi povedal: „Dávaj na ňu pozor! Je to Slovenka.“ A tak som s osobným ochrancom – šoférom – vyrazila dobyť nové územie – Gruzínsko.

Ak by ste chceli zažiť Arménsko na vlastnej koži, rady vás tam zoberieme s CK Objavuj svet.

Autor: Stanislava Maťugová • www.objavujsvet.sk