Na slovenskú hrudu cez Arménsko

V piatok večer začiatkom októbra sme mali dámsku jazdu v jekaterinburskom Irish pube, kde som sa zoznámila s Nemkou Norou, ktorá bola niekoľkokrát v Mongolsku a z Nemecka cestovala vždy vlakom. Zhodli sme sa na tom, že keď človek cestuje vlakom, má možnosť pocítiť vzdialenosť, pretože ju skutočne prejde po zemi. V lietadle je to úplne iné. Nastúpiš v Prahe, niečo si prečítaš a o chvíľu vystúpiš pod Uralom. Keď som sa vrátila na internát, nedalo mi to a pozrela som si spoje na Slovensko, vedela som, že nechcem ísť domov priamym spojom. Chcela som trochu vidieť svet – a tak som začala kombinovať.

Mojimi zastávkami na ceste domov sa mali stať Arménsko a Gruzínsko. Hoci mám svojich príbuzných veľmi rada a nezvyknem im hovoriť nepravdy, lož z milosti bola v tomto prípade nevyhnutná. Nechcela som im ubližovať strachom, ktorý by o mňa na mojej ceste pociťovali a tak som povedala, že sa musím učiť a zostať v Rusku počas Vianoc. Svoju cestu som začala v ruskej Kazani, odkiaľ som letela do Jerevanu. Po zdĺhavej a stresujúcej ceste (lety mali meškania), som o pol siedmej večer konečne prešla pasovou kontrolou. Pečiatka do pasu a vitaj v Jerevane!

Z letiska som šla k maršrutkam (maršrutka – minibus, ktorý je najčastejším druhom verejnej dopravy v krajinách bývalého ZSSR), aby som sa dostala do mesta. Maršrutka išla asi 40 minút z letiska do centra mesta, k opere, kde som sa mala stretnúť so svojím couchsurferom Pajkom. Keď som bola pri opere, volala som mu, kde je a poriadne ma prekvapila jeho odpoveď: doma. Navrhol, nech mu dám k telefónu miestnych, aby ma mohli k nemu navigovať. Chlapci zvolili najľahšiu cestu –chytili mi taxík. Na dohodnutom mieste ma Pajk čakal.

Bolo asi osem hodín večer, všade tma, kráčali sme po neosvetlenej uličke niekde na okraji Jerevanu. Nebolo mi všetko jedno, ale na couchesourfingu boli na Pajka dobré referencie. Prišli sme k starému domu, železné dvere sa ťažko otvárali a za nimi sa povaľovala kopa vecí. Čakala nás jeho milá mama Knarik. Privítala ma objatím a hneď varila čaj. Na stôl položila pirôžky. Celý večer sme sa rozprávali a Pajk ma zasypával otázkami o politike Slovenska, ekonomike, kultúre… zaujímalo ho úplne všetko. Okolo desiatej sme si ľahli spať. Dostala som najlepšie miesto na spanie, aké doma mali. Ale hoci bolo pri zdroji tepla a ja som si na noc obliekla úplne všetko oblečenie, ktoré som so sebou mala, triasla som sa od zimy a nepodarilo sa mi ani zaspať.

Ráno, počas raňajok sme stáli pri zdroji tepla a rozprávali sa. Včera som im doniesla 3 pomaranče, ktoré pripravila Knarik na raňajky. Keď vyjedli dužinu, šupky si uchovali. Po vysušení z nich budú variť čaj. Vtedy som si spomenula, že som im predsa kúpila aj čaj. Boli prekvapení, nechceli ho prijať. Prišlo mi ľúto tejto milej rodiny, ktorá si nemohla dovoliť ani jeden čaj. S čajom, ktorý som im priniesla, narábali opatrne. Jedno vrecúško vylúhovali v troch šálkach, kým ho zahodili.

Rozhodla som sa, že ďalšie noci strávim radšej v hosteli, síce bez milých Arménov, ale v teple. Maršrutkou som sa vybrala do centra Jerevanu a našla si ubytovanie. Po prebdenej noci v zime, bol teplý hostel ako balzam na dušu.

Na raňajkách som sa poradila, ktoré miesto navštíviť. Domáci mi povedali, že určite sa mám ísť pozrieť na kláštor Chor Virap, kam som sa vydala maršrutkou. Vystúpila som v strede ničoho, teda na križovatke s odbočkou na Chor Virap. Najbližšia dedina bola vzdialená asi 2 km, vonku bolo pocitovo približne -12°C. Vybrala som sa smerom k dedine dúfajúc, že niečo stopnem. A podarilo sa. Prvé tri autá prešli okolo mňa bez povšimnutia, no štvrté zastavilo. Šoférom bol mliekar a sprevádzal ho asi 10 ročný syn. Povedali, že idú do blízkej dediny, kam ma môžu zobrať. S radosťou som nasadla do ich teplého auta. Rozprávali sme toľko, že šofér ma asi „zabudol“ vysadiť a doviezol ma až na parkovisko pred kláštor. Za múrmi kláštora sa mi naskytol nevšedný pohľad na starý chrám kláštora. Podišla som bližšie a videla, že na zemi horia sviečky. Na moju otázku, či je to nejaký rituál som dostala odpoveď, že nejde o žiadny rituál, iba voda zamrzla a treba ju rozmraziť.

Z kláštora Chor Virap som mala magický pocit, hoci bolo pod nulou, niečo ma hrialo vo vnútri – možno poloha miesta a možno jeho posvätnosť. S kláštorom som sa rozlúčila a vybrala som sa cestou smerom k Jerevanu. A tu sa mi splnil môj detský sen. Previezla som sa na smetiarskom aute – stopla som si totiž smetiarov. Vysadili ma v dedine, odkiaľ som pokračovala v smere na Jerevan. Vedela som, že Jerevan je 40 km vzdialený od miesta kde som momentálne bola. Ale nejako sa do teplého hostela dostať musím! Prišla som k hlavnej ceste, pri ktorej chlapík predával víno a pozval ma k sebe do žigulíka na ochutnávku. Začali sme sa rozprávať o cestovaní a o živote. Ale keď povedal vetu: „Dnes budeme predávať víno spolu“ a chytil ma za ruku, pochopila som, že je čas ísť. Maršrutkou, ktorá šla okolo som sa dostala späť do Jerevanu.

Cestou do hostela som sa stavila v predajni s orieškami, kde som platila asi 1000 dramov. Pri tejto sume som si uvedomila, aké obrovské kontrasty existujú v tejto krajine. Na jednej strane ľudia, ktorí vyžijú z menej ako 1000 dramov na deň, na druhej strane trochu orechov za tu istú sumu. Nemala som však čas topiť hlavu v smútku, čakali ma ďalšie arménske zážitky – ale o návšteve svätyne, potulkách po vernisáži a americkom večere až nabudúce.

Ak by ste si chceli Arménsko zažiť na vlastnej koži, rady vás tam zoberieme s CK Objavuj svet.

Autor: Stanislava Maťugová • www.objavujsvet.sk

Foto: archív autorky