KAVA-KAVA: Ostrov Uripiv, Vanuatu

Papa Kalki má okrem Patu Kalkiho aj druhého syna Stevena Kalkiho. Patrí mu jeden z dvoch obchodov na ostrove. Ten ďalší má na starosti tretí syn. Steven nás pozýva do mužského domu nakamal na posedenie a najmä popíjanie kavy. Nasledujeme ho od jedného nakamalu k druhému, ale po víkende už nikde kavu nemajú. Dohadujeme si teda ochutnávku na zajtra, chlapci vraj kavu zoženú.

My zatiaľ vyrážame za šnorchlovaním na známe miesto v rezervácii Uri Marina. Hneď prvý ponor je sklamaním. Odliv zamútil vodu, viditeľnosť sa oproti včerajšiemu ránu zhoršila. Lenže to, že je odliv, znamená aj zníženie hladiny, teda aj zmenšenie hĺbky. Po niekoľkých minútach vo vode si uvedomujeme senzačný stav. Miestami sa koraly takmer dotýkajú hladiny. Vynára sa pred nami parádna zostava akvárií siahajúcich od hladiny do tmavých hĺbok. Sú sídliskami rozmanitých morských živočíchov, obyvateľov aj nájomcov, vo vyfarbených garderóbach, akoby šli v karnevalovom sprievode, kmitajú, nechajú sa unášať, krúžia, kľučkujú, potom trielia preč, aby opäť obsmŕdali vo svojich uliciach. Rybičky, rybky, rybiská, hviezdice, raje aj korytnačky. Skladám skúšku z fotografovania pod hladinou. A darí sa mi. Vymýšľam si podmorské krajinky, scenérie, zaujímavé kompozície s koralmi zaujímavých tvarov, s húfmi pestrofarebných rýb alebo s obrovskou mušľou. Nevnímame čas, sme v eufórii. Patu nás upozorňuje na prichádzajúci večer. Vysilení vyliezame na palubu, zdvíhame kotvu práve v momente, keď padá súmrak.

V našom dočasnom domci sa čo najrýchlejšie prezliekame do príjemne suchých, slnkom vyvoňaných tričiek. Budú naším smokingom na večernú slávnostnú spoločenskú udalosť. Ponáhľame sa za Stevenom čakajúcim v jeho skromnom obchode. Nastal čas nášho prijímania do pánskej spoločnosti v miestnom nakamale. Bude sa piť kava. Kým nasledujeme nášho melanézskeho kamaráta po úzkych chodníkoch vrtiacich sa pomedzi chatrče či záhrady, nastáva tma, oblohu postupne perforujú chladné svetlá južných hviezd. Sme na mieste. Palmová chatrč s jednoduchou sedlovou strechou pokrytou palmovými listami stojí podopretá drevenými kolmi, steny tu chýbajú. Kruh okolo nej, akýsi uprataný dvor, je vymedzený lavicami z dlhých pňov zviazaných tak, aby bolo možné aj opretie chrbta. Vo vnútri chatrče, v jej zadnej časti, je jednoznačne identifikovateľný bar. Vďaka žltému svetlu z petrolejovej lampy hojdajúcej sa pod hrebeňom strechy vidíme drevený pult vo výške ramien, na ňom sú položené prázdne misky zo škrupín kokosových orechov. Tvár barmana je ťažko badateľná, jej črty ukrýva šum panujúceho šera. Kavu, pripravenú z čerstvých surovín dnes privezených z Malekuly, má vo veľkej, možno pätnásťlitrovej nádobe. Z nej naberie do kokosových škrupín množstvo podľa toho, či zaplatíme 50, 100 alebo 150 Vatu. Steven nás upozorňuje na špičkovú kvalitu kavy dopestovanej na Malekule. Vraj by sme bez akejkoľvek hanby mali začať päťdesiatkou. Vo vzťahu k ľahkým drogám tohto typu sme úplní začiatočníci, takže platíme 50 Vatu, klopeme škrupinami a pomaly ochutnávame. Števo naznačuje, že kavu treba vypiť na jedno naklonenie. I stalo sa. Chutí ako šťava zo zmesi koreňovej zeleniny. Má farbu mláky z poľnej cesty. V podstate naozaj ide o šťavu z koreňovej zeleniny, presnejšie z rastliny nazvanej kava-kava, po slovensky Piepor opojný (Piper methysticum), vyskytujúcej sa na ostrovoch južného Pacifiku.

Ako prvý kavu zdokumentoval James Cook už pri svojej prvej plavbe do Tichomoria v rokoch 1768 – 1771. Jej primárne účinky sú upokojujúce, má anestetické vlastnosti, dokonca pôsobí ako sedatívum. Na Vanuatu rastie z celého Pacifiku najviac rastlín kava-kava, starostlivo sa pestujú, dokonca aj vyvážajú, ale iba pod prísnym dohľadom kontroly kvality. Podľa obsahu účinných látok kavalactone dihydromethysticin a miesta pestovania (Pentecost, Ambae, Espirito Santo, Malekula, Tanna) ich členíme do viacerých kmeňov. Najsilnejšej sa hovorí dvojdňová kava, podľa účinkov pretrvávajúcich na druhý deň po konzumácii. Nápoj sa vyrába z koreňa aspoň päťročnej rastliny. Pripravovaný je žuvaním, brúsením alebo tlčením. V našom prípade dúfam v druhý prípadne tretí spôsob. Najkvalitnejšia verzia vznikne však práve po príprave žuvaním. Rastlina kava-kava, nápoj kava a rituál jeho popíjania má významné miesto v histórii Pacifiku. Dodnes je prítomný pri významných udalostiach, slávnostiach, politických stretnutiach či spoločenských posedeniach. Takže aj my sedíme. Pod plášťom noci debatujeme s prítomnými domorodcami ako v nejakej oceánskej nóbl klubovni. Steven si pochvaľuje program miestneho kostola, vďaka ktorému mal možnosť navštíviť susedné Fidži, dokonca si zaletel až do Indie s medzipristátím v Singapure.

Zaujíma nás, koľko ľudí žije na Uripive. Vraj okolo šesťsto. Reč príde aj na futbal, lebo dnes sme si všimli, že za dedinou zostalo miesto aj na futbalové ihrisko. Absolvujeme druhé kolo, tiež za 50 Vatu. Jeden z chlapov nám podáva banánový chlieb perfektne sa hodiaci k popíjaniu. Druhou možnosťou sú morské slimáky podávané na barovom pulte. Výhodou banánového chlebu je jeho príjemná chuť zakrývajúca zemitú pachuť v tŕpnucich ústach. Absolvujeme ešte posledné kolo a odchádzame spať. Cestou rozhŕňame tmu svetlom z baterky, debatujeme, snažíme sa spozorovať účinky kavy na naše organizmy; sú veľmi jemné ako od pomalého popíjania vína, no na domorodcov pôsobí kava ako vstupenka do iného sveta. Steven fučí, chrčí, kašle, napína ho na zvracanie, bľaboce, kým to s ním nehodí do strany. Náš kamoš Štefan privíta ráno pod susedovie banánovníkom.

Na nový deň je zrazu všetko iné. Obstáli sme v skúške. Klaňajú sa nám banánovníky, kokosové palmy, hrdé papáje tiež. Každý na ostrove to vie. Aj vietor o nás s úctou šepoce. Rešpekt je náš. Započali sme osídľovanie Melanézie. Teraz sem už takmer patríme. Ľudia nás uznanlivo zdravia, prihovárajú sa oveľa kamarátskejšie ako pred včerajším večerom. Zapichli sme svoju zástavu do pôdy ostrova Uripiv. Síce nie tak štýlovo ako Steven, my iba tak začiatočnícky, ale predsa. Alebo, ehm…, žeby včerajšia kava bola dvojdňová kava – ešte stále účinkujúca? Či už tak alebo tak, máme dobrý pocit. Všetci sa nás pýtajú: „Odkiaľ vlastne ste? Slovakia? Ahaaa…Senegal!“

Autor a foto: Pavol Straňák • www.zemobrazom.com