Island: Drsnosť a neha na jednej tvári Zeme

Na zemepise nás učili, že fjordy sú prudké, úzke, najčastejšie skalné výbežky pevniny do mora, ktoré majú ľadovcový, tektonický alebo sopečný pôvod. Z oblohy pripomínajú zuby zeme, ktoré sa zahrýzajú do oceána. Keď sa povie slovo „fjord“, väčšina z nás si predstaví krajinu, ktorá je nimi typická – Nórsko. Nie je to však jediný kúsok zeme, ktorý bol týmto nádherným úkazom požehnaný. Ak sa niekedy v živote vyberiete na Island, budete mať možnosť uvidieť jedny z najkrajších fjordov – a najkrajších ľadovcov – na svete.

Ako som písal v minulých článkoch, moje prvé dva dni na Islande boli z hľadiska počasia plné paradoxov. Po pristátí nás vítalo slnečné počasie, ktoré sa razom zmenilo na mrazivú daždivú búrku, ktorá sa hneď o niekoľko kilometrov zmenila na nádherné, čisté ráno. Videl som čierne pláže a hlboké krátery vytvorené relatívne nedávnou vulkanickou aktivitou, ako aj obrovské masy krištáľovo čistých vôd, ktoré sa do hlbín rútili z pevninských ľadovcov vysoko v horách. Po tejto prudkej aklimatizácii prvých dní som nadobudol dojem, že na Islande som už naozaj pripravený na všetko. Opak bol však pravdou.

Keď sme sa na tretí deň zobudili v najnádhernejšom kaňone sveta, Fjaðrárgljúfur, privítalo nás žiarivé slniečko, ktoré sľubovalo teplý letný deň. Po krátkych raňajkách sme sa rozhodli vyraziť ďalej na východ po hlavnej islandskej okružnej ceste. Našou prvou turistickou zastávkou toho dňa bol Vatnajokull, najväčší kontinentálny ľadovec Islandu a jedna z najväčších celoročne zamrznutých plôch Európy.

Po dorazení na miesto určenia nás privítal typický islandský zjav – ohromné množstvá turistov najmä z Japonska a Ameriky. Živo medzi sebou diskutovali a v malých skupinkách počúvali horských vodcov, s ktorými sa čoskoro mali vybrať na prechádzky po samotnom ľadovci. Nás od tejto oficiálnej ľadovcovej turistiky odradila astronomická cena a tak sme sa rozhodli prejsť sa k ľadovcu oficiálnym chodníkom, ktorý končil tesne pod ním.

Na tomto mieste sa mi stala jedna úsmevná príhoda. Tesne za nami kráčala skupinka mladých Američanov z New Yorku. Keďže bol teplý deň, boli oblečení naozaj naľahko, dokonca mal jeden z nich iba sandále. Štebotali o všeličom možnom a veselo si vykračovali k ľadovcu, nevediac, že ich čoskoro čaká nepríjemné prekvapenie. Ako sme sa blížili k cieľu, teplota sa začala rapídne znižovať. Na začiatku chodníka som mal oblečené iba krátke tričko, ale o pár kilometrov som už obliekal všetky svetre (ktoré som si prezieravo so sebou zobral) a každý kus oblečenia vrátane rukavíc. Moji nešťastní americkí priatelia podobné možnosti nemali a ako som prepočul z ich slov, nedokázali pochopiť, ako je možné, že je tá ľadovcová oblasť taká studená, keď bola vytvorená vulkanickou aktivitou a svieti na ňu slnko. Nuž, iný kraj, iný mrav.

Samotný Vatnajokull je na pohľad ohromujúci. Stojíte na veľkej, otvorenej ploche a pod nohami vám šramotí čierny piesok zmiešaný s mŕtvym, sivým lávovým popolom. Okolo vás sú presne tri jazerá: jedno je plné čiernej, ľadovej vody a pripomína to, ktoré sa v Pánovi prsteňov nachádzalo tesne pred bránami Morie. To druhé je blatisté a zaujímavé iba tým, že je pred ním tabuľa o zákaze približovania sa, lebo piesočné násypy vraj majú tendenciu prepadať sa a hrozí vám riziko, že skončíte zapadnutý v tekutých pieskoch.

Avšak to tretie jazero je pravé orechové. Predstavte si pokojnú hladinu tmavej, lesklej vody, po ktorej plávajú obrovské kryštalické kusy ľadovca. Nad tým všetkým sa týči masa snehobielej zľadovatenej vody, pomedzi ktorú prekvitajú čierne kusy čadiča a obsidiánu. Atmosféru dopĺňa neutíchajúci ľadový vietor, ktorý fúka akoby zo všetkých strán naraz, preniká vám až do špiku kostí a čím nižšie sa zohnete, tým viac vás Vatnajokull „predýcha“. Ak vám pri tomto opise napadla scéna z filmu Interstellar, trafili ste do čierneho – práve tu bola natočená jedna z opustených planét, na ktorých pristál Matthew McConaughey.

Toho dňa nás však Island presvedčil o tom, že jeho ľadovce nemusia byť iba kruté a temné. Našou ďalšou zastávkou bol nížinatý ľadovcový úkaz na jazere Jokullsarlón. Je to krásne a veľmi veselé miesto. Nad celým úkazom prechádza úzky biely cestný most, ktorý konštrukciou (i keď rozhodne nie veľkosťou) pripomína americký Golden Gate Bridge v San Franciscu. Pod ním sa medzi nespočetným množstvom ľadových krýh preháňajú tulene, ktoré sa neboja prísť až k brehu, na ktorom stoja celé armády turistov s kamerami, statívmi a svietivými plachtami. Pre dobrodružnejšie povahy je k dispozícii malý lodný výlet na ľadoborci a samozrejme obchod so suvenírmi, kde sa mi vďaka diplomatickým stykom (obaja predavači boli chlapci z Brna) podarilo vybaviť skvelú zľavu na nádherný hrnček zdobený runami vikingských bohov a vlnené rukavice.

Zdalo sa mi, že čím ďalej na východ sme šli, tým menej drsnú tvár nám Island ukazoval, no o pár kilometrov ďalej som zistil, že brutálna krása tejto krajiny ešte zďaleka neskončila. Dorazili sme totiž na východné pobrežie a zistili sme, že Islanďania majú zjavnú averziu voči funkčným cestným mostom, lebo všetky cesty tvorili krkolomné zákruty pozdĺž dlhých a strmých fjordov. A to všetko takmer bez akýchkoľvek zvodidiel! Predstavte si, že autom šoférujete v pravom pruhu na okraji skalného masívu a len pár desiatok centimetrov od vás nie je nič, len ostré skaly, rozbúrené more a možnosť fatálneho pádu.

Keďže obchádzať fjordy sa mi po čase zunovalo, ako šofér som direktívne rozhodol, že si cestičku k našim ďalším cieľom – mestám Egilsstaðir a Seyðisfjordúr – skrátime po vnútrozemskej ceste. Tu si dovolím pár slov k topografii Islandu. Z vtáčej perspektívy je Island v podstate jedna veľká hora, po ktorej obvode žijú takmer všetci obyvatelia, lebo akékoľvek vnútrozemie je nespútaná divočina plná ľadovcových nepremostených riek, prudkých stúpaní a hlbokých roklín. Cez jednu takúto oblasť viedla síce kilometrovo kratšia, ale omnoho dobrodružnejšia cesta s označením „F“, čo znamená, že na ňu majú prístup len vozidlá s pohonom 4×4. Bol to náš prvý malý výlet mimo hlavných turistických ciest a poviem vám, že pre mňa i naše požičané Subaru Forester to bol ten najadrenalínovejší a najvzrušujúcejší zážitok za volantom, ktorý som doteraz zažil. Každému návštevníkovi Islandu, ktorý sa vyžíva v adrenalínovej jazde, rozhodne odporúčam prejsť sa po ceste F 939.

Po tejto malej šoférskej nirváne sme dorazili do krásneho mesta Egilsstaðir. Vo svojej mysli som mu dal názov biele mesto, lebo táto farba mu zo všetkých strán dominovala a bolo to skutočne jedno z najkrajších ľudských obydlí, do ktorého som kedy vkročil. Krásne a moderné cesty, udržiavané parky, všade plno kvetov a ľudia, ktorí ráno niesli svoje deti do školy či nákupy z obchodu. Akoby sa celá drsnosť Islandu mávnutím čarovného prútika stratila a nahradila ju štandardná západná civilizácia, akú poznáme u nás v kontinentálnej Európe. Egilsstaðir má všetko, čo môžete od idylického mestečka žiadať, s malým bonusom – má vlastné letisko.

Po návšteve Egilsstaðiru sme sa nadšene vydali prekonať veľkú horu, ktorá stála medzi nami a jedným z najvýchodnejších fjordov Islandu, v ktorého ústí ležalo mestečko Seyðisfjordúr. O každom dni, ktorý som tu strávil, by sa dal napísať malý cestopis – avšak, prečo odhaľovať všetky dobrodružstvá a krásy, ktoré by ste si mohli zažiť na Islande sami?

Autor: Marcel Pavlík • HCA Slovakia • www.skolamanazmentu.sk

Foto: Pavol Kulkovský • Kulkovský photography | Facebook