Milan Paprčka: Naše mapy a knihy odkrývajú všetky krásy Slovenska

MILAN PAPRČKA (*1979) je zakladateľom, majiteľom a výkonným riaditeľom spoločnosti CBS spol, s.r.o. Ako grafické a kreatívne štúdio z Banskej Bystrice pôsobia na slovenskom a českom trhu a zaoberajú sa výrobou nádherných, ručne maľovaných panoramatických máp, ktoré v jedinečnej podobe zachytávajú prírodné aj človekom vytvorené krásy jednotlivých regiónov Slovenska a Čiech. Okrem toho sa venujú vydavateľskej činnosti: sú autormi jedinečnej knižnej série Slovensko z neba, ktorá obrazom a fotografiou ukazuje čarovné miesta Slovenska z vtáčej perspektívy. Svojimi mapami, knihami, brožúrami a propagačnými materiálmi pomáhajú cestovnému ruchu našej domoviny napredovať a prekvitať.

Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali k vlastnému podnikaniu?

Narodil som sa v Košiciach, ale býval som tam iba tri dni, lebo hneď potom sme sa presťahovali k Veľkému Krtíšu. Ešte skôr, než som mal jeden rok, sme sa opäť presťahovali do Pliešoviec k Zvolenu. Ako dieťa som bol športovec, miloval som plávanie a plával som v Dukle. Kým sa naši nerozviedli, otec ma viedol aj k turistike, lyžovaniu a windsurfingu. Potom som mal aj záľuby, ktoré nie sú veľmi príkladné – bol som také „sídliskové“ dieťa. (Úsmev.)

Po základnej škole som študoval na gymnáziu a na vysokú školu som už nešiel. Už na základnej škole som si zháňal rôzne fušky a brigády a od pätnástich rokov, keď ma mohli oficiálne zamestnať, som brigádoval počas prázdnin aj školského roka. Bol som hrdý na to, že som si na všetko vedel zarobiť sám a nepotreboval som rodičov ani nikoho iného. Ako osemnásťročný som bol prvý a poslednýkrát zamestnaný, pracoval som ako skladník, ale v trojmesačnej výpovednej lehote ma prepustili.

Tak som hľadal ďalej a stal som sa jedným z dílerov, ktorí mali tašku s tovarom, chodili po parkoviskách alebo od firmy k firme a ponúkali ľuďom svoje výrobky – cédečká, perá a mnoho iných vecí. Bola to práca, ktorú mnohí považovali za podradnú a skutočne, táto firma brala naozaj úplne každého, ale keď som tam prišiel, zistil som, že v nej funguje funkčný, tvrdý systém. Mali presnú štatistiku toho, koľko ľudí treba za deň osloviť, koľko z nich ma doslova „pošle do čerta“ a vedel som, že keď tieto čísla každý deň dodržím, budem mať úspech. A naozaj to tak bolo! (Úsmev.)

Toto bola neskutočne tvrdá škola obchodu. Denne som oslovoval okolo dvesto ľudí, z toho väčšina mi povedala nie a niekoľkí mi to povedali dosť tvrdým spôsobom – dokonca sa mi raz stalo, že na mňa vytiahli aj zbraň, keď som veľmi otravoval! Pri tejto práci musel byť človek veľmi pozitívny od začiatku až do konca. Vedel som, že za deň nájdem nejakých dvadsiatich až tridsiatich ľudí, ktorým tie cédečká alebo perá predám, len sa jednoducho nesmiem vzdať a držať pred očami svoj cieľ. Mnohí ľudia na tom odpadli a zhoreli, ale zopár z nás to vydržalo. A keď som už v osemnástich rokoch dokázal zarobiť viac ako obaja moji rodičia dohromady, cítil som sa dobre.

Ako ste sa od práce dílera dostali k maľovaným mapám?

Keď som mal devätnásť, dostal som možnosť otvoriť pobočku v Košiciach. Volalo sa to Cassovia Books – košické knihy a bola to nová knižná divízia firmy, ktorá nepredávala priamo, ale spôsobom, ktorý mnohé firmy používajú doteraz: knihy sa doniesli do firmy, zamestnanci si povyberali, ktoré chceli a peniaze sa inkasovali po dvoch dňoch. Ale po trištvrte roku som skrachoval. Nemal som žiadne poňatie o nákladoch, DPH, nerozumel som tomu, že moje tržby nie sú moje osobné príjmy a moje míňanie nezodpovedalo tomu, koľko som si mohol dovoliť. Mal som devätnásť rokov a prvé podnikanie za sebou, no na krku mi visel trojmesačný nesplatený nájmom a dlhy vo výške asi dvestotisíc. To bolo na takého chalana veľa, obzvlášť s ohľadom na to, že všetci moji rovesníci ešte žili z peňazí rodičov.

Tak som šiel znovu do terénu a znovu som si musel vybudovať svoj tím. Podarilo sa mi to v priebehu pol roka, čo bol veľký rekord a vzhľadom na to, že som musel aj žiť, aj splácať dlhy, musel som vyprodukovať oveľa viac. To, čo som vtedy stíhal do druhej, som musel zdvojnásobiť. A znovu som prišiel na to, že keď človek niečo chce, potrebuje a je k tomu donútený, môže to dosiahnuť. Nič nie je nemožné: buď máte výsledky, alebo výhovorky, obidve mať nemôžete. A znovu som otvoril a viedol firmu v Nitre. Finančne som sa stal sebestačným, podarilo sa mi kúpiť auto aj byt vo Veľkom Krtíši a to bez zadlženia.

Po istej dobe ma táto práca prestala baviť. Nedarilo sa mi riadiť ľudí, stále som bol aj predajcom a aj keď som mal už dvadsaťštyri, robil som to isté, s čím som začínal v devätnástich. Počas jedného obdobia som naďabil na firmu, ktorá robila ilustrované mapy regiónov. Tento systém sa mi veľmi páčil, ale popravde, veľmi sa mi nepáčila ich robota, lebo mapy neboli spravené dostatočne kvalitne. Hoci som túto myšlienku nevymyslel, povedal som si, že by o to mohol byť záujem. Poznal som sa so starostami mnohých obcí a vedel, že by privítali možnosť spropagovať takýmto spôsobom svoj región.

Počas vojenského výcviku v roku 2003 sa mi rozsypal môj tím predajcov, ktorý si počas mojej neprítomnosti našiel iného dodávateľa a bol som bez príjmov. Práve sa mi narodila staršia dcérka Simonka a ja som sa ocitol na križovatke s otáznikom, ako idem uživiť svoju mladú rodinu. A tak som si spomenul na tie mapy, našiel som si maliara, Mira Pazderu, ktorý pre nás robí doteraz a oslovil som aj grafické štúdio, ktoré by takúto mapu dokázalo vytvoriť. 7.7. 2003 som podpísal prvú objednávku pre obec Sklabina, hoci som ešte vôbec nevedel (a ani moji zákazníci nie), ako budú mapy vyzerať. Ale uverili mojej slovnej predstave a tak sme spoločne vyrobili krásnu prvú mapu, Veľký Krtíš a okolie, ľudia z nej boli nadšení a hoci na začiatku sme mali dosť ťažké časy, postupne sa začali zbierať aj rezervy a prišiel som na to, že to nemusím robiť úplne sám. Tak som sa dohodol s mojou mamkou, ktorá bola vynikajúca v komunikácii s ľuďmi, a jej kamarátkou z Gemera a urobil som z nich obchodných zástupcov. Ja sám som naďalej robil všetko: obchodníka, rozvozcu, fakturanta, finančného manažéra aj sekretárku a takto som fungoval až do roku 2006.

Zamestnal som prvú grafičku a administratívnu pracovníčku, potom druhého grafika a fungovalo to celkom dobre. Vedel som si pritiahnuť schopných obchodníkov a firma nám začala narastať a to celkom prudko. V roku 2010 naša veľmi šikovná kolegyňa zo západu Slovenska otvorila dcérsku firmu v Česku a narástlo to do tej miery, že som nevedel, čo skôr: či mám riešiť reklamácie, nové produkty, meškanie s výrobou… Vážne som rozmýšľal, že celú firmu zavriem, lebo som nezačal podnikať preto, aby som bol otrokom svojej práce.

A keď som bol v tomto rozpoložení, zúčastnil som sa bezplatnej prednášky v škole manažmentu HCA Slovakia. Najprv som bol skeptický, ale pár tém sa ma naozaj dotklo. Evidentne som nebol jediný podnikateľ, ktorý mal s týmto problém, lebo množstvo ďalších manažérov robí od rána do večera, dorábajú nedorobky po svojich ľuďoch, nevedia si skontrolovať, či ich tí ľudia neklamú, nevedia, aká bude budúcnosť firmy, nevedia, ako prijímať nových zamestnancov – jednoducho, pracujú iba metódou pokus-omyl. A uvedomil som si, že takto už pracovať nechcem a zúčastnil som sa Seminára o produktivite.

Čo sa vo vašej firme zmenilo potom, ako ste sa začali vzdelávať?

Okamžite po návrate do firmy som začal robiť zmeny. Zaviedol som organizačnú štruktúru, aby každý vedel, kam patrí a čo má robiť. A potom som začal spisovať smernice, lebo som sa naučil, že jediný spôsob, akým možno veci naozaj delegovať, je podrobne ich spísať. Dodnes ich nemám všetky hotové, ale základné postupy sú všetky spísané. Zaviedol som tiež kľúčové štatistiky, aby som zmeral produktivitu aj iných ľudí ako sú grafici a obchodníci.

Chcelo to istý čas, kým sa mi to všetko podarilo zaviesť a keď som začal robiť poriadok, niekoľko ľudí z firmy odišlo. Boli to ľudia, ktorí boli zdanlivo nenahraditeľní – presne tí ľudia, ktorí chodili s haldami papiera od človeka k človeku a všade rozprávali, ako majú veľa roboty. Keď odišli a nahradil som ich, jeden z nových kolegov, môj bratranec Rišo, ktorý u nás pracuje doteraz, za mnou po týždni prišiel a povedal mi: „Milan, ja neviem, čo mám robiť. Dal si mi pracovnú náplň môjho predošlého kolegu, ktorú on zvládal za mesiac, ale ja to mám hotové už po týždni a fakt si neviem predstaviť, čo sa tam predtým robilo. Nemal by som ti to hovoriť, ale ak by som ti to nepovedal, necítil by som sa z toho dobre.“ Vtedy som si uvedomil, že tieto zmeny sú správne, lebo sa k nám do práce začali hlásiť dobrí ľudia.

Začal som chodiť zo seminára na seminár a naučil som sa, ako prijímať ľudí, ako viesť obchodný rozhovor a pracovať so zákazníkmi. Sám som bol obchodník, no uvedomil som si, že množstvo vecí sa dá robiť aj inak, jednoduchšie a že obchod nie je žiadna náhoda. Naučil som sa tiež veľa o prieskumoch, marketingu, o tom, ako ľuďom šéfovať, o vodcovstve… Začal som mať svoju firmu opäť rád a pochopil som, že aby som mal úspešnú firmu, nie je až také dôležité, ako dobre mám spísané smernice alebo aký mám systém, ale to, aký som ja ako majiteľ.

Kto sú vaši zákazníci?

Našimi hlavnými zákazníkmi sú obce a obecné úrady. Na Slovensku asi neexistuje obec, ktorá by už od nás niečo nemala, či už ide o fotografovanie, maľovanú mapu, prezentáciu v knihe alebo krátky film. Mnohé nás majú rady a zapájajú sa do všetkého, čo vymyslíme, u mnohých starostov sme obľúbení a fandia nám.

Druhou skupinou sú firmy. Zameriavali sme sa najmä na tie, ktoré pracujú v oblasti cestovného ruchu, aj na združenia a oblastné organizácie, v ktorých sme členmi a kde priamo poskytujeme naše fotografie. Zaujímavým partnerom je aj Slovenská agentúra pre cestovný ruch, ktorá naše mapy s fotografiami používa na oficiálne propagovanie Slovenska v zahraničí na výstavách – aj to je pre nás veľká česť. A sú to aj firmy, ktoré sa nezaoberajú priamo cestovným ruchom, ale niečo pre svoj región urobili. Na konci každej knihy máme sekciu o spoločnostiach, ktorým záleží na danom regióne. Tu vyberáme firmy, ktoré danému regiónu pomáhajú a prostredníctvom tejto knihy im robíme PR. Nie je to priamy marketing na štýl „kúpte si náš výrobok!“, ale prezentácie, ktoré o nich píšeme my. Množstvo týchto firiem robí neuveriteľne dobré veci: podporujú futbalový klub, robia vzdelávanie pre mladých alebo v regióne, ktorý má 30 % nezamestnanosť, zamestnávajú 300 ľudí. Takže, keď si túto knihu niekto otvorí, tak si túto firmu nájde a ich vízie sa rozšíria na ďalších ľudí. Zároveň je to pre tieto firmy skvelý darček pre ich klientov, zamestnancov alebo obchodných partnerov.

Nakoniec, našimi zákazníkmi sú aj koneční spotrebitelia: turisti, ktorí prídu do daného regiónu a chcú sa v ňom zorientovať alebo ľudia, ktorí prídu do kníhkupectva a chcú pekný darček pre niekoho, hoci aj zo zahraničia. Naše knižky sú slovensky a anglicky, takže im vieme vyhovieť.

Ako do svojho tímu hľadáte ľudí a ako s nimi pracujete?

Kedysi v minulosti sme museli dlho rozmýšľať nad tým, či niekoho prijať alebo neprijať, ale odkedy máme zavedené štatistiky, nie je to až taký problém. Napríklad, štatistika obchodu reprezentuje budúcnosť. Obchodníci podpíšu objednávky a o niekoľko mesiacov musí byť objednávka u zákazníka, čo znamená, že ju niekto musí vyrobiť. A tak, keď nám prudko narastie obchod, zapne sa nám v hlave alarm a vieme, že musíme ihneď prijať nového človeka, či už na externú spoluprácu alebo interne. Ak by sme to nijako nemerali, mohlo by sa nám stať, že by sme človeka prijali zbytočne alebo neskoro a keď vás tlačí čas, ste nútený prijať naozaj hocikoho, len aby tu sedel.

Ja som sa z pohľadu majiteľa naučil na príjem ľudí pozerať tak, že zamestnať nového človeka nie je v skutočnosti výdaj, lebo každý dobre prijatý človek nosí do firmy peniaze. Ešte aj upratovačka, ktorá z pohľadu financií pre firmu priamo nič nezarába, len ju stojí peniaze, má veľký efekt, lebo ako sa ľudia cítia a pracujú v špinavom prostredí? Veľmi nepríjemne! A ako dvadsať schopných ľudí pracuje v čistom prostredí? Keď každý z nich odovzdá o to lepšiu robotu, lebo sú v čistých priestoroch, upratovačka mi peniaze dokonca prinesie.

Akým spôsobom meriate výkonnosť?

Na úplnom začiatku som príkazy vydával iba ústne a platil výplaty paušálne, no potom som zistil, že sa musím neustále uisťovať, či zamestnanci robia alebo nerobia. Tak som už v roku 2006 vymyslel systém, podľa ktorého nebudú platení od hodiny, ale od úkonu. Bolo to trochu náročné, lebo takého grafika je ťažké platiť od úkonu – táto práca nie je „hod lopatou krát sto“. Aj tak som však videl, že niektoré činnosti sa tam opakovali. Vedel som napríklad, že má prezentáciu typu C, ktorá má tento rozmer, typ B má tento rozmer, toľko stihne tých a toľko oných, toľko máp stihne vyexportovať a toľko návrhov urobiť. Jeho výplatu som dal do takýchto sadzieb a tri mesiace som to sledoval. Keďže sme mali dvoch grafikov, mohol som to dobre sledovať aj spriemerovať.

Keď som mal v rukách čísla, šiel som za nimi a predstavil som im môj plán. Naša grafička mi povedala, že v žiadnom prípade nesúhlasí a chcela, aby som ešte zvýšil jej hodinovú sadzbu a tak sme sa rozišli, ale kolega Robo povedal, že to skúsi. A v priebehu dvoch mesiacov začal zarábať oveľa viac ako predtým. Niežeby bol predtým lenivý, ale teraz začal efektívnejšie myslieť na procesy a jeho pozornosť sa usmernila. Na úplne prvom seminári, na ktorom som bol, mi v hlave utkvela veta: čomu dáš pozornosť, to bude narastať. A peniaze sú veľmi silnou formou pozornosti. Keď ľuďom dám peniaze za vyrobenie prezentácie, budú hľadať spôsob, ako ju urobiť rýchlejšie. Samozrejmosťou je zachovanie tej istej kvality. Jeden človek začal vyrábať toľko ako dvaja a zarobil si viac. Povedal som si, výborne! To je funkčný systém, budem sa ho držať.

Ako s ľuďmi pracujete?

Veľká vec, ktorá nám pri práci s ľuďmi pomohla, bol interný Seminár o produktivite v HCA Slovakia. Chcel som tie skvelé vedomosti a informácie, ktoré som zo seminára o produktivite dostal ja, dopriať aj svojim ľuďom a tak sme ako odmenu za skvelý minuloročný výsledok urobili interný seminár o produktivite v našej firme. Pre veľkú väčšinu z nich to bol veľmi dobrý zážitok, ktorý im pomohol zlepšiť prežívanie nielen sa v práci, ale aj v súkromnom živote. Ja som si všimol, že v práci sú k sebe ohľaduplnejší a nedovolia si navzájom sa vyrušovať z pracovných cyklov. Je tu teraz viac poriadku a systému a už len to spôsobuje, že sa človek cíti lepšie. Táto firma môže a bude raketovo rásť.

Ako pracovať s rodinou a najbližšími?

Nie je to úplne jednoduché, ale pre mňa osobne je to česť. Viem, akí sú to ľudia a majú moju plnú dôveru. Aj človek, ktorý má skvelý životopis, môže byť super, ale nepoznám ho tak, ako ľudí z rodiny a viem, že ma neokradnú, neoklamú a budú za mnou stáť. To je na nezaplatenie. Nevýhoda je to, že keď sme na rodinnej oslave, bavíme sa o robote a lezieme na nervy partnerom, takže sme sa napríklad s bratrancom dohodli, že keď som u nich na návšteve, som jeho bratranec, nie jeho šéf a bavíme sa o veciach, ktoré nesúvisia s firmou, lebo je tam jeho manželka a nemusí sa pri tom dobre cítiť.

S najbližšími sme sa dohodli aj na ďalšej veci: akékoľvek nároky, výhody a podobné prilepšenia neexistujú. Títo ľudia majú podmienky ešte tvrdšie ako bežný človek, aby nikto vo firme nemohol povedať, že niekto má nejakú výhodu iba preto, lebo je niekoho brat alebo sestra. A keďže títo ľudia ma poznajú od detstva a poznajú všetky moje prešľapy, dohodli sme si jedno pravidlo: keď poučujem ľudí o tom, ako sa niečo má robiť, nesmú na mňa tieto veci vyťahovať, lebo by moju autoritu mohli zlikvidovať za desať minút, takže musia stáť za mnou. V súkromí mi samozrejme môžu povedať, čo chcú.

Zapájate sa v rámci pomoci regiónom aj do iných ako vydavateľských aktivít?

Našou prácou je tiež medzi deťmi propagovať regióny Slovenska, aby vedeli, aké tu máme krásne miesta. Účelom máp je vyhnať ich von: na základe toho, čo tam vidia, chcú ísť na výlet na ten či onaký hrad a nesedia iba doma. Radi prijímame rôzne exkurzie zo škôl a vysvetľujeme deťom, ako vznikajú mapy a knihy. Finančne a materiálne podporujeme zaujímavé podujatia zamerané na originalitu, umenie, turistiku, šport alebo inak súvisiace s našou víziou. Väčšina ľudí vo firme má veľmi kladný vzťah k prírode a preto knihy tlačíme na papier s certifikátom FSC, ktorý pochádza z ekologického lesného hospodárstva. Je to oveľa drahšie, ale naša príroda a budúce generácie si to zaslúžia.

Viac o jeho podnikateľskom príbehu sa dočítate v knihe – Podnikanie s hlavou v oblakoch.

Foto: Vladimír Veverka • www.vladoveverka.sk