Strážte si svoju náladu! Emócia nie je niečo, čo sa dá kúpiť v obchode

Mnohí ľudia si myslia, že to, s akou náladou sa ráno zobudia, je dané „zhora“ a že ako sa zobudili, tak je im súdené prežiť celý deň. A kto z nás sa s radosťou prebúdza do sivého zimného rána v pracovný deň, keď o slnku ani nechyrovať a v práci čakajú samé problémy? Je predsa jasné, že vtedy sa nedá tešiť zo života! Alebo áno?

Hovorí sa, že každý z nás je nejaký. Každý máme svoju povahu, ktorá je raz daná a hotovo. Nebudeme sa predsa priečiť našej prirodzenej, slovenskej náture a nadchýnať sa nejakými americkými novotami – že vraj pozitívne myslenie, cha!

Ešte vyšší „level“ je viniť za svoju náladu niekoho iného – suseda, životného partnera, kolegu či šéfa. Určite je on tou pravou príčinou, prečo sa mi dnes nedarí a musím sa hnevať! Veru tak, aj takíto obviňovači sa medzi nami nájdu. Myšlienka, že za moju emóciu môže niekto iný a nie ja sám, nie je nová a nie je ani zriedkavá. Možno má korene v detstve, kedy sa milí rodičia zo všetkých síl snažili, aby sa ich dieťaťu ani vlások na hlave neskrivil a v dobrom úmysle mu zo života odstraňovali aj tie najmenšie prekážky. Človiečik vyrastal ako v bavlnke a keď z neho vyrástol veľký Človek, akosi sa nenaučil tie prekážky sám zdolávať a preto sa mu teraz zdá svet nepriateľský, nespravodlivý a do veľkej miery nepochopiteľný. A keď niekto žije s takou predstavou, tak mu to na nálade nepridá. Inak je úplne „super“ mať takúto kôpku nešťastia, alebo časovanú bombu tesne pred výbuchom či niečo podobne problematické vo svojej firme ako kolegu. Kto to zažil, vie, o čom hovorím.

Ale teraz naozaj  – kto je zodpovedný za moju náladu? Poďme sa na to pozrieť bližšie: keď je dieťa malé, všeličo sa mu toleruje a aj prepáči. To je úplne v poriadku – aj keď sa z času na čas hodí o zem. Faktom je, že tento konkrétny prejav vlastnej vôle dieťaťa väčšina rodičov nezvláda a takým či onakým spôsobom ho spacifikuje. Ako dieťa ďalej rastie, okolie sa mu snaží vštepiť nejaké zásady slušného správania, čo sa smie a čo nie, skrátka nejako ho vychovať, aby nemalo ťažký život. Dieťa získava skúsenosti z interakcie s ostatnými – v škole, na krúžkoch, v širšej rodine, na ulici, atď. Prichádza do prvých konfliktov, ktoré si musí vyriešiť samo, lebo ochranná ruka rodiča nie je nablízku. Konflikty rieši ako vie – niekedy vyhrá, inokedy zas prehrá. O tom je život. A keď je človek vo veku, kedy nastupuje do zamestnania, už to zďaleka nie je nepopísaný list, ale niekto, v kom sa kadečo skrýva. Možno dobré, možno zlé – na prvý pohľad to nemusí byť zrejmé, najmä v tejto dobe, ktorá dáva dôraz na vizáž a ponúka mnoho spôsobov, ako na svojom vonkajšom obale popracovať. Ako zakryť to, čo nechcem, aby bolo vidno hneď. To, aký človek naozaj je, zistíte až časom. Jednak podľa toho, ako pracuje (v našej terminológii – aký má produkt) a jednak podľa toho, na akej emócii sa väčšinou nachádza. Jeho doterajšie životné skúsenosti, jeho výhry a prehry mu vyprofilovali charakter do tej či onej strany. Ten, kto má za sebou viac životných výhier, viac pochvál, lízaniek, viac odmien a červených bodov, je na tom emočne určite lepšie ako ten, kto až tak často nevyhrával a naopak mnohokrát musel prehltnúť trpkú pilulku porážky. To je to nastavenie, s akým do firmy prichádza nový človek. Niekto je nastavený viac do plusu, iný do mínusu. Zaujímavé je to, že tí plusovo emočne naladení majú aj akosi viac zodpovednosti, chuti do života, ochoty učiť sa niečo nové a sú vytrvalejší v prekonávaní prekážok. Nie je to vecou vzdelania ani nejakých vrodených či geneticky daných vlastností. Naozaj je to len vnútorné nastavenie, ktoré je výslednicou doterajšieho života. Bolo by fantastické mať pracovný tím zložený iba z takýchto emočne plusových ľudí. Ale to asi nie je možné. Nie každý mal to šťastie celý život vyhrávať.

Lenže je tu ešte ďalší faktor – sila kolektívu. Nie je jedno, do akého kolektívu nový človek prichádza. Ak je to pracovný kolektív, ktorý je nastavený na víťazstvo, na tvrdý, ale čestný boj a na nové výzvy, tak aj ten, čo si spočiatku veľmi neveril, môže časom zosilnieť, zabudnúť na minulé nezdary a začať vyhrávať s ostatnými. Preto je úlohou, ba priam povinnosťou šéfa, udržiavať vo firme dobrú náladu, aby ľudia mohli pracovať na čo najvyššej emócii. Dobrý šéf je ten, kto aktívne vytvára atmosféru víťazného ťaženia za hodnotným cieľom, kto vnáša do firmy prvky hry, teší sa so svojimi ľuďmi z dosahovania cieľov, oslávi s nimi zaslúžené víťazstvá  a potláča všetky prejavy skepticizmu.

Zlú náladu nech každý nechá doma, alebo ešte lepšie, nech ju odhodí niekde na ceste do práce, aby si náhodou naňho doma nepočkala. Aký by to už bol život bez výziev? Je to priama úmera – s vysokou emóciou budú aj vysoké čísla, aj vysoké výplaty. Tak poďme do života s dobrou náladou!

Autor: Katarína Pavlíková • HCA Slovakia • www.skolamanazmentu.sk

Foto: Tomáš Benčík • Tomáš Benčík – Photography | Facebook