Dobré mravy v podnikaní a zásady poctivého obchodného styku

Každý z nás vníma etiku v spoločenskom správaní ako určité pravidlá slušnosti, ktoré sú všeobecne známe a uznávané spoločnosťou a každý jednotlivec by ich mal akceptovať. Etika v podnikaní je však nielen abstraktným pojmom, ako sa asi väčšine z nás môže na prvý pohľad zdať, ale má aj právny rozmer a dokonca právnu vymožiteľnosť. V tejto súvislosti možno povedať, že požiadavky na etické správanie podnikateľov sú právom regulované, pretože majú legislatívnu (zákonnú) formu. V príspevku sa zameriame na minimálne etické pravidlá a zásady, tzv. obchodné zvyklosti, zaužívané v obchodnej sfére medzi podnikateľmi.

Etické hľadisko podnikania upravuje predovšetkým Obchodný zákonník tak, že predpokladá určitý typ poctivého správania v rámci obchodnoprávneho vzťahu. Podľa ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka platí, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zneužitie práva možno chápať ako snahu, resp. zámer jednej zmluvnej strany výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Toto ustanovenie vyjadruje zároveň zákaz šikanózneho výkonu práva, o ktoré ide vtedy, ak je právo vykonávané za účelom poškodzovania iného subjektu. Šikanózny výkon práva však musí byť v prípade súdneho sporu preukázaný a dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

Zásady poctivého obchodného styku

Vo všeobecnosti je potrebné zásady poctivého obchodného styku chápať ako pravidlá slušného správania podnikateľov nielen vo vzájomnom styku, ktoré dodržujú všetci čestní a poctiví obchodníci. Povinnosť podnikateľa konať v zhode s princípmi poctivého obchodného styku dopadá na podnikateľa i pri kontaktoch s nepodnikajúcimi osobami. Zásady poctivého obchodného styku zahŕňajú osobitosti profesionálnych vzťahov v podnikateľskom prostredí a jeho špeciálnej etiky. V režime obchodných vzťahov je sociálny aspekt spravodlivosti vzťahu ťažšie uplatniteľný, čo sa odráža aj v zásadách poctivého obchodného styku, kedy sa kladie dôraz najmä na všeobecný zákaz zneužitia práva a dobromyseľnosť účastníkov zmluvných vzťahov.

Čo sa týka všeobecnej úpravy etiky v podnikaní, poukazujeme na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého akýkoľvek právny úkon alebo jeho časť, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom, je absolútne neplatný. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu. Tento jav sa v právnej odbornej terminológii označuje ako konanie „in fraudem legis“ a predstavuje postup, keď sa niekto síce správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.

Čo to vlastne tie dobré mravy sú?

Právne predpisy tento pojem často používajú, avšak presne nedefinujú. Dobré mravy stanovujú najvyššiu prípustnú hranicu možného a akceptovateľného správania. Dobré mravy sú neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný súdnou praxou, ktorá posúdi medze dobrých mravov v konkrétnom spore tak, že súd zisťuje a posudzuje rozpor konkrétnych okolností obchodného vzťahu s dobrými mravmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom stanovisku vymedzil dobré mravy ako správanie obvyklé, poctivé a spravodlivé, zodpovedajúce základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám. Dobré mravy sú chápané ako určité nespochybniteľné minimum slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich osôb.

Dodajme ešte, že pojem dobré mravy je obsahovo širším pojmom ako zásady poctivého obchodného styku. Zásady poctivého obchodného styku v podstate chápeme ako podmnožinu dobrých mravov. Znamená to, že ak je nejaké konanie v rozpore s dobrými mravmi, nemusí byť zároveň v rozpore s poctivým obchodným stykom. Mnohé konkrétne porušenia dobrých mravov sa môžu v praxi prekrývať s porušeniami zásad poctivého obchodného styku. Konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku však nie je neplatné, ale je vylúčená jeho právna ochrana v prípade súdneho konania. Znamená to, že podnikateľ sa nemôže úspešne domáhať takéhoto práva na súde. Posúdenie, či ide o zneužitie práva, je výlučne vecou úvahy súdu, rozhodujúceho konkrétny spor.

V prípade sporu sa účastník konania nemôže etických pravidiel v podnikaní dovolávať svojvoľne a v akejkoľvek situácii. Dlžník nemôže bezdôvodne za každých okolností tvrdiť, že veriteľ nepostupoval v súlade s dobrými mravmi alebo zásadami poctivého obchodného styku a nemôže z tohto dôvodu žiadať na súde napríklad odpustenie dlhu. Súdy v prípade obchodného sporu posudzujú zásady poctivého obchodného styku len ako poslednú možnosť, kedy vo výnimočných prípadoch je možné zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, v ktorej by sa priznanie uplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite obchodných vzťahov možno vo všeobecnej rovine dokonca konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia. Uvedené môže viesť k tomu, že za poctivé v obchodnoprávnej rovine možno, podľa okolností, považovať aj také postupy, ktoré by sa vo sfére všeobecného občianskeho práva mohli javiť už ako neetické.

Vyššie uvedené úvahy o etike v podnikaní vám môžu v prípade súdneho sporu a bránení vášho práva značne pomôcť. Pri uzatváraní obchodného vzťahu je nanajvýš vhodné byť opatrný, aby ste čo i len z nedbanlivosti neprekročili medze poctivého obchodného styku, podmienky zmluvy neboli značne nevyvážené a druhá zmluvná strana tým nezískala voči vám na súde argumentačnú výhodu.

Autor: Michaela Bezáková • Lion Law Partners, s. r. o.

Foto: Radovan Škohel • www.radovanskohel.sk