Nikkó a okolie – prvá časť

Na konci januára roku 1543 sa v jednej japonskej šľachtickej rodine narodil chlapec menom Takečijo Macudaira neplnoletým rodičom, ktorí boli navyše nevlastnými súrodencami. Chlapec vyrastal uprostred neustálych bojov vzájomne súperiacich rodinných klanov a už ako šesťročný bol unesený. Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa a v prípade mladého Takečijiho to platilo obzvlášť. Nasledujúcich šesťdesiat rokov strávil bitkami, zjednocovaním celej krajiny a posilňovaním vlastného klanu.

Takečijo nebol známy iba ako bojovník, ale rovnako pestrý a intenzívny bol aj jeho súkromný život. Z devätnástich manželiek a konkubín dal tú prvú nemilosrdne popraviť spolu so svojím najstarším synom. Niekoľkokrát si zmenil meno a v roku 1603 bol ako Iejasu Tokugawa menovaný cisárom za šóguna. Stal sa skutočným vládcom celej krajiny a získal monopol nad zahraničným obchodom.

Vznikom Tokugawského šógunátu začalo vo vtedajšom Japonsku obdobie izolácie, vojenskej diktatúry a rozvoja špecifickej kultúry, ktoré trvalo viac ako dvesto rokov. Po smrti Tokugawu bola v mestečku Nikkó postavená šintoistická svätyňa Nikkó Tóšógú. Rozsiahly areál, ktorý budovalo vyše pätnásťtisíc remeselníkov, mal byť dôkazom veľkosti a moci ako zakladateľa, tak i celého rodu. Náklady na jeho dokončenie dosiahli úroveň ročného rozpočtu vtedajšieho Japonska. Bol cieľom pravidelných slávnostných procesií z niekdajšieho Eda (dnešné Tokio). V moderných časoch pútnikov vystriedali nekonečné zástupy turistov. K nim sa pridávame aj my a vyrážame na cestu za jedným z najokázalejších pamätníkov japonskej histórie.

Cesta vlakom z preľudneného Tokia je balzamom pre oči. Betónovú džungľu a rozťahané predmestia po polhodinke strieda vidiecka krajina s všadeprítomnými ryžovými políčkami. Tie neskôr prechádzajú do predhorí národného parku Nikkó ležiaceho asi stoštyridsať kilometrov severne od hlavného mesta. Mestečko Nikkó je obľúbeným cieľom denných výletov Tokijčanov. Okrem už spomínanej svätyne Nikkó Tóšógú ich lákajú aj ďalšie dva chrámové komplexy – Futarasan a Rinnódži. Všetky tri areály sú zapísané do zoznamu svetového dedičstva organizácie UNESCO a pozostávajú z viac ako stovky náboženských chrámov a budov rôznych veľkostí a tvarov. Okolie krásne dopĺňa rozsiahly národný park. To všetko sa v priebehu jednodňovej návštevy stihnúť nedá. Rozhodujeme sa preto, na rozdiel od väčšiny turistov, v Nikku zotrvať niekoľko dní.

Hoci to tak na mape nevyzerá, samotné mestečko tvorí v podstate jedna hlavná cesta, z ktorej vybiehajú oboma smermi vedľajšie ulice. Na jednom konci je železničná stanica a na konci opačnom začína chrámový areál. Po niekoľkodňovom blúdení v centre Tokia túto navigačnú jednoduchosť plne vychutnávam. Pri pohľade na dopravné značenie som zase rád, že sme namiesto prenájmu auta zvolili radšej cestu vlakom.

Nikkó je pre mnohých synonymom starého Japonska. Volíme preto konzervatívny prístup k jeho preskúmaniu a ubytovávame sa v rjókane – tradičnom japonskom hostinci. Po nekonečnom vzájomnom klaňaní a usmievaní sa vyslabikujem recepčnej jediné dve slová, ktoré som si bol schopný z japončiny zapamätať. Kon-ni-či-wa a A-ri-ga-tó. Ona mi s rovnako nadľudským úsilím odpovie: Hello a Thank you. Pôvodný zámer – spýtať sa na miestne atrakcie, zastávku autobusu a heslo na prihlásenie sa do internetu – radšej vynechávam. Komplex chrámov našťastie začína neďaleko nášho hostinca, pri posvätnom moste Šinkjó. Kedysi ho mohol používať len šógun. Dnešný most je vernou kópiou pôvodného mosta opakovane zničeného povodňami či požiarmi a za poplatok naň pustia každého návštevníka.

Vstupov do rozsiahleho areálu chrámov je hneď niekoľko. Malá mapa v našom sprievodcovi je nápomocná asi ako recepčná z hostinca, a tak sa pripájame k jednej z početných skupín miestnych dôchodcov. Ideálna príležitosť na precvičovanie lícnych svalov a upevňovanie mojej limitovanej znalosti japončiny.

Absolvovať prehliadku všetkých chrámov a svätýň v okolí Nikka vyžaduje tak trocha fanatické odhodlanie, pevnú vôľu a kopec času. Nás s týmito atribútmi spája jediné: ich nedostatok. Preto mierime najskôr k tomu najznámejšiemu: svätyni a mauzóleu Nikkó Tóšógú. Nezvyčajne prezdobený vzhľad pripomína skôr rozprávkový palác ako mauzóleum. Komplex pompéznych budov, zložitých reliéfov a všadeprítomného zlata je často prezývaný japonským barokom.

Zo štyridsiatich dvoch budov chrámu Tóšógú asi najväčšiu pozornosť návštevníkov priťahuje relatívne stroho zdobená drevená stajňa. Na reliéfe pozostávajúcom z ôsmich panelov je alegoricky zachytené pozemské putovanie človeka cez výjavy zo života opíc. Najznámejší z panelov zobrazuje tri múdre opice, z ktorých jedna si zakrýva uši, druhá ústa a tretia oči.

Zatiaľ čo opičky z fasády posvätnej stajne pôsobia presvedčivo, niektoré iné zobrazené zvieratá vzbudzujú určité pochybnosti. Slon na jednom z priečelí pripomína skôr niečo ako džungľovú zmes. Umelec, ktorý ho vyrezával, však živého slona nikdy nevidel. Pri svojej práci sa spoľahol na opis a ústne podanie iných. S vycifrovanou výzdobou jednotlivých stavieb krásne kontrastujú všadeprítomné kamenné lucerny.

Samotná hrobka šóguna je prekvapivo jednoduchá a strohá. Vedú k nej desiatky schodov tiahnuce sa starým lesom. Cestou späť od hrobky prechádzame okolo zbierky saké sudov, ktoré sú tu vystavené ako obetné dary. Dobrá pripomienka, aby sme pri putovaní po miestach duchovných nezabúdali na potreby čisto svetské. Pred návštevou ďalších chrámov sa zastavujeme v miestnej reštaurácii. Tá je však vzhľadom na absenciu akéhokoľvek personálu buď už alebo ešte stále zatvorená. Zato stánky s omikudži – malými papierikmi prognózujúcimi šťastie alebo smolu – sú takmer na každom rohu.

Návštevu ďalších dvoch chrámových komplexov zapísaných do zoznamu svetového dedičstva nakoniec vynechávame. V jednom z nich, budhistickom chráme Rinnódži, práve prebieha rozsiahla rekonštrukcia. V druhom, šintoistickej svätyni Futarasan, zasa tradičná svadba. A tak len narýchlo prebehneme prístupnými exteriérmi.

Namiesto toho vyrážame preskúmať okolité lesy. Tie sú podobne ako chrámové komplexy plné rôznych sakrálnych stavieb. Na rozdiel od turistami preplnených atrakcií tu však nestretáme takmer nikoho. Kamenné chodníky sa kľukatia popod staré brány a vedú k rôznym kaplnkám, svätyniam a pohrebným miestam, jednoduchým, ale o to krajším. Napriek absencii zlata a ohromujúcej výzdoby si človek akoby viac uvedomoval duchovnosť miesta. Alebo práve vďaka nej. Ako keď rozbalíte sladký cukrík zakrútený do ligotavého papierika.

Po návrate do centra Nikkó nám do zotmenia zostáva ešte zopár hodín. A tak sa vydávame nenápadnou cestičkou vedúcou do tiesňavy Kanmangafuči. Chodník v príjemnom tieni stromov lemujú zástupy kamenných sôch bôžika Džizó. Je považovaný za ochrancu detí, predovšetkým tých, ktoré zomreli skôr ako ich rodičia. Podľa japonskej mytológie musia mŕtvi na svojej poslednej ceste prejsť cez posvätnú rieku Sanzu. Deti, ktoré spôsobili svojou smrťou rodičom trápenie, nestihli vykonať dostatok dobrých skutkov a sú odsúdené na večné ukladanie kameňov na brehu posvätnej rieky.

Džizó deťom pomáha a sprevádza ich cestou na druhý svet. Bez jeho pomoci by neboli schopné rieku prekročiť. V Japonsku patrí k najpopulárnejším božstvám a často je oblečený do detských šiat, ktoré mu venovali smútiaci rodičia. Okrem detí je aj strážcom všetkých cestovateľov. Niekoľkohodinový pobyt v tajuplných lesoch začína vplývať aj na moju racionalisticky založenú povahu. Pred návratom do hostinca sa v duchu dobrým Džizom poďakujem a poprosím o ochranu aj počas výletu do národného parku, ktorý je naplánovaný na druhý deň.

Autor: Patrik Štedrák

Foto: Patrik Štedrák